— Dejiny —

Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a Kelti (írski a škótski), ktorí prichádzali na Island koncom 9. storočia a aj v 10. storočí. Vikingskí náčelníci zakladali tzv. "thingy", čo boli miestne snemy, ktoré verejne urovnávali spory a konflikty medzi osadníkmi. Okolo roku 930 bol založený Althing a tento národný snem môžeme pokladať za najstarší európsky parlament. Jeho rozhodnutím bolo v rokoch 999 - 1000 prijaté kresťanstvo. Paradoxom uznesenia Althingu bolo, že hoci sa v zemi ustanovilo za náboženstvo kresťanstvo, v druhom bode uznesenia sa nariaďovalo všetkým lodiam, aby pri priblížení k zemi zložili z čelení dračie hlavy, aby neodstrašili ochranných duchov zeme. V 16. storočí po reformácii krajina prijala luteranizmus.

V 13. storočí sa islandskí náčelníci podrobili nórskej nadvláde, v roku 1380 sa Island spoločne s Nórskom dostal pod nadvládu Dánska a potom nasledovalo dlhé obdobie hospodárskeho úpadku. Až v roku 1874 bola dosiahnutá autonómia.

Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili veľký hladomor. Počas nasledujúcich 25 rokov 20% obyvateľstva Islandu emigrovalo, hlavne do Kanady a Spojených štátov.

Potom sa hospodárska situácia krajiny začala pomaly zlepšovať.

1. decembra 1918 sa Island osamostatnil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou.

17. júna 1944 bol Island vyhlásený za republiku a personálna únia s Dánskom bola zrušená.